Otec Štefan Gojdič bol skromný, dobrosrdečný a všetkými obľúbený kňaz. Po skončení bohosloveckých štúdií sa oženil s Annou Gerberiovou. Bola to pobožná a mimoriadne energická žena, pracovitá a pedantná gazdiná. Vždy si vedela nájsť čas na sústredenú modlitbu. Otec Štefan po vysviacke bol menovaný za farára v Ruských Pekľanoch. Táto dedinka bola veľmi ťažko prístupná, ale otec pracoval horlivo vo svojej farnosti. Bol to zbožný človek a často navštevoval chrám, aj monastier otcov baziliánov na Bukovej Hôrke. Pán Boh mu požehnal štvoro zdravých detí. Najstarší bol Kornel, po ňom sa narodil Štefan. Aj keď si rodičia priali ešte dievčatko, narodil sa im tretí chlapček Peter (17. 7. 1888). Až o desať rokov neskoršie vyslyšal Pán ich vrúcne modlitby a posiela im dcérku Helenku. Peter bol po narodení slabý, preto už na siedmy deň prijal krst. Necelé dva roky po Petrovom narodení bol jeho otec preložený na faru do obce Cígeľka, kde náš budúci vladyka prežil svoje detské i mládenecké roky. Jeho otec bol veľký priateľ rusínskeho národa, zaujímal sa o všetky problémy svojich farníkov a pomáhal im, kde len mohol dobrou radou i skutkom.

Malý Petrík prvýkrát prekročil školský prah v roku 1895 v Cígeľke. Rád chodil do svojej školy. Bol malej postavy, ale veľmi čulý a bystrý chlapček. V Cígeľke ukončil prvé dva ročníky ľudovej školy, tretí ročník pokračoval v Bardejove. V Prešove skončil štvrtý a potom začal študovať na gymnáziu. Čo sa naučil v škole, vedel odovzdávať iným, doučoval menej nadaných študentov. Jeho profesori boli s ním nadmieru spokojní. Po skončení gymnázia rodičia hľadeli na budúcnosť svojho syna s otázkou: "Čo vlastne z neho bude - lekár, advokát alebo profesor?" Peter absolvoval gymnázium maturitnou skúškou s vyznamenaním. Po maturite v ňom hlboko rezonovali slová, ktoré počul raz na duchovných cvičeniach: "Narodil som sa pre vyššie veci." Rozhodnutie mladého Petra prekvapilo rodičov, keď im oznámil, že chce byť kňazom. Zmierili sa s tým, že sa nenaplnia ich túžby a že tento pekný veselý a talentovaný chlapec sa stane lekárom ľudských duší.

Teologické štúdiá absolvoval na Prešovskej bohosloveckej akadémii. Pre jeho mimoriadne schopnosti profesorský zbor navrhol mladého bohoslovca poslať na ďalšie teologické štúdiá do Budapešti. Aj tu sa Peter hneď začlenil do nového prostredia. Jeho disciplinovanosť sa prejavovala v presnom dodržiavaní režimu dňa. Vždy bol na svojom mieste a úplne sa nechal viesť Božou vôľou. "Nie to, čo ja chcem, ale to, čo chceš ty Bože." Tieto slová si Peter často opakoval hlavne v ťažkých situáciách a pri rôznych nedorozumeniach, ktoré sa vyskytujú v živote mladého človeka. Teologické štúdiá ukončil Peter s vyznamenaním.

V nedeľu 27. augusta 1911 spolu so svojim bratom Kornelom prijali kňazské svätenie z rúk biskupa Dr. Jána Vályiho. Mladý novokňaz Peter ostal v Cígeľke pri svojom otcovi, aby ho uvádzal do kňazského života. Kňaz Peter videl u svojho otca hlboký kresťanský vzťah k chudobným a núdznym a tento zapúšťal korene aj do srdca mladého kňaza Petra. Neskôr spravoval filiálku Petrova. ThDr. Mikuláš Russnák pozval mladého kňaza do Prešova za prefekta Alumnea. Mladý kňaz chlapcom vštepoval úctu k Eucharistii, ale aj synovskú úctu k Panne Márii. V tom spočívalo tajomstvo jeho výchovy. Neskôr bol kňaz Peter Gojdič vymenovaný za riaditeľa biskupskej kancelárie. Jeho cesta nasledovania Ježiša Krista pokračovala v monastieri otcov baziliánov na Černečej hore pri Mukačeve v Zakarpatsku. Po zložení rehoľných sľubov prijímajúc nové meno Pavol zapája sa do dušpastierskej práce v baziliánskom internáte v Užhorode. Svätá apoštolská stolica v septembri 1926 vymenovala otca Pavla Gojdiča, OSBM za nového apoštolského administrátora Prešovskej eparchie. Po vymenovaní sa vrátil naspäť do Prešova. 25. marca 1927 v chráme sv. Klimenta v Ríme bol konsekrovaný na biskupa.

Okrem vinice vlastného srdca upriamuje vladyka Pavel svoju horlivú činnosť aj na spravovanie svojej eparchie, ktorú mu zveril Pán skrze svojho námestníka na zemi - svätého otca. Plán obnovy eparchie bol nasledovný:

   1. Dobre preskúmať stav eparchie.
   2. Preskúmať stav kňazov a učiteľov a ich vzťah k ľudu.
   3. Obrátiť pozornosť na čistotu obradu a krásu chrámov.
   4. Preskúmať duchovný stav veriacich a katechizácie.
   5. Preskúmať stav gréckokatolíckych škôl.
   6. Rozdelenie dekanátov.

O biskupovi Pavlovi sa rozprávalo ako o otcovi sirôt a chudobných. Bol nazývaný človek zlatého srdca, najlepší pastier svojich veriacich. Právom mu patrili aj tieto "tituly", lebo všade, kde bola bieda, núdza a nedostatok, ochotne pomáhal. Zriaďoval rôzne fondy, aby čím menej ľudí v jeho biskupstve bolo v núdzi. Staral sa o mládež. Vytváral internáty pre študentov, ale aj sirotinec pre siroty a chudobné deti. Vo veľkej miere mu pomáhali rehoľné sestry a bratia baziliáni. O jeho starostlivosti na duchovnom poli povznesenia eparchie mohli by sme ešte veľa hovoriť. Dôležité je, že všetko konal s veľkou láskou ako pokorný a láskavý Boží služobník. Ako pravý syn sv. Bazila Veľkého založil vladyka Pavel svoju askézu na láske k Bohu, ktorá sa má odzrkadľovať v láske k ľuďom. Bol si plne vedomý toho, že byť biskupom znamená nielen iných viesť, ale predovšetkým im slúžiť a pomáhať ako dobrý pastier. Preto jeho životným heslom, podľa ktorého žil aj zomrel, bolo:

"Boh je láska, milujme ho!"


   Krížova cesta otca vladyku Pavla Petra Gojdiča, OSBM

28. 4. 1950 bol ako biskup nezákonne likvidovanej gréckokatolíckej cirkvi tzv. Prešovským soborom štátnou bezpečnosťou odvedený z biskupského paláca a internovaný mimo Prešova vo vyšetrovacej väzbe.

15. 1. 1951 rozsudkom štátneho súdu v Bratislave bol biskup Gojdič odsúdený na trest doživotného odňatia slobody, peňažný trest 200 000 Kčs, skonfiškovanie celého majetku a stratu občianskych práv. Bol väznený v Bratislave, vo Valdiciach, v Leopoldove a Ilave. Krajský súd v Bratislave na základe amnestie prezidenta republiky 4. mája 1953 zmiernil biskupovi pôvodný trest doživotného odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov väzenia. Opäť bol premiestnený do Leopoldovskej väznice, kde mal väzenské číslo 681.

17. 7. 1960 biskup Pavol Gojdič zomiera v Leopoldovskej väznici v deň svojich narodenín, kde bol pochovaný na väzenskom cintoríne. 29.oktober 1968 bol dňom prenesenia jeho telesných pozostatkov do Prešova a boli uložené s úctou v krypte Prešovskej katedrály.

27.septembra 1990 bol o.biskup P.P.Gojdič súdne rehabilitovaný a vyznamenaný in memoriam Rádom T.G.Masaryka II. triedy. Pribinov kríž I. triedy in memoriam mu bol udelený na návrh vlády S R prezidentom Rudolfom Schusterom 3. januára 2000.

Svätý otec Ján Pavol II. pri návšteve Prešova 2. 7. 1995 modlil sa pri hrobe biskupa Pavla Gojdiča v katedrálnom chráme.

17. 7. 1998 v kaplnke biskupskej rezidencie v Prešove bola oficiálne otvorená diecézna fáza blahorečenia biskupa-mučeníka Pavla Gojdiča.

Za blahoslaveného bol vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. 4.novembra 2001 v Ríme.

Jeho telesné pozostatky sú uložené k verejnej úcte v sarkofágu v Kaplnke sv.Kríža v katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove.

Vedenie mesta Prešov 11. novembra 2003 o.biskupovi P.P.Gojdičovi udelilo titul in memoriam: čestný občan mesta Prešov.